Sme dvaja úplne bežní ľudia z mesta a bývame v jednom z typických bytov v Petržalke. Chodíme každý deň do práce, máme kopec záujmov a obvykle nemáme času na zvyš. A minimálne ja neznášam ranné vstávanie. Nikdy sme nemali žiadne zviera - myši japonské tanečnice, ktoré sme mali u starých rodičov, keď som mala asi 8 rokov nepočítam.
Všetko bolo v poriadku do chvíle, kým nás kamarát nepožiadal, či mu nepostrážime na týždeň psa. Tak to teda určite! U nás v byte? A kto s ním bude chodiť von? Ale tak týždeň snáď nejako zvládneme....
Pravda je taká, že po týždni som sa nevedela s Brandy rozlúčiť. No a vtedy to začalo. Pes mi otvoril úplne novú dimenziu, ktorú som ani nevedela predstaviť. Tieto živé tvory sú proste fantastické!
Odhliadnuc od romantických predstáv o spolunažívaní s hafanom a nejakých nejasných predstavách o prípadných starostiach tu bola jedna bariéra. Keď psa, tak poriadneho a tomu by sme hádam nepripravili osud bytového psa (a nám osud bytových psíčkarov:). Nejde o to, že by to nezvládol. Takisto vieme, že aj psy žijúce na dvore musia chodiť na vychádzky. Ale predsa len, záhrada a voľný pohyb je záhrada a voľný pohyb...a aj ten pokojný spánok bez stresu, že pes musí ísť na vzduch, nie je na zahodenie. Taká bola (bohužiaľ) naša domáca dohoda.
Jedného dňa sa však ku mne dostala veľmi dôležitá informácia. Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska hľadá vychovávateľov pre svoje šteniatka, ktorí by sa o ne postarali a naučili ich slušnému správaniu. Čo z tejto na prvý pohľad bežnej informácie urobilo megadôležitú vec bol fakt, že tieto šteniatka MUSIA žiť v byte, teda s ľuďmi v domácnosti. Hm, toto nemôže byť náhoda:)
