Zoznámenie s veterinárom

Závažným zistením, ktoré na seba nedalo dlho čakať, bolo, že pes má svoj premenlivý zdravotný stav a že veterinára zaradíme ako pravidelnú rubriku do kalendára. Effie nás v tomto precvičila hneď na začiatku.

Keďže sme si ju vzali v sobotu, blížil sa pondelok - prvý pracovný deň, ktorý mala so mnou stráviť v práci. S Effie sme sa ráno prebehli okolo domu, prišli sme domov a skôr než som jej stihla dať rannú dávku granulí, počujem zvláštne zvuky. Keď som dobehla do chodby, vidím, že chúďa Effie zvracia. Ale! Nielen tak hocikde. Na otvorenom priestranstve sa asi nevracia moc dobre, preto si pre začiatok vybrala roh chodby. Vynikajúci nápad. Ešteže sme lišty na parkety považovali za zbytočnosť.
Druhý pokus bol ešte lepšia trefa. Ňufáčikom sa predsa dá troška odsunúť tá zábrana vo dverách do spálne a na tých pár cm štvorcových koberca, ktorý sa tým odhalí, sa to dá celkom elegantne pustiť. Do smiechu mi však veľmi nebolo...pre skúseného psíčkara možno bežná situácia, ale predsa len - ja psíčkar nováčik a 9 týždňové šteňa, ktoré zvracia a nechce piť??
 

Effie bolelo bruško a takto sa chúlila v kúte

V prvom rade bolo treba nahlásiť, že do práce zrejme v takomto stave nepôjdeme. Takže prvá OČRka v mojom živote:) Potom som rýchlo začala zháňať nejakú radu, čo s tým. Kamarátka ma dostatočne vydesila, že treba rýchlo utekať k veterinárovi, pretože takéto šteniatka sa veľmi ľahko dehydrujú. A ja som ani nevedela, kde je najbližšia ambulancia! Nakoniec ma však v Únii ukľudnili a poradili mi, aby som uvarila rozvarenú ryžu a čierny čaj.  Dúfala som, že to zaberie, lebo vodu Effie zakaždým suverénne vygrcala. Navyše, vonku bolo cez 30 stupňov.

Objavy novopečeného psíčkara

Prvých pár dní s novým psom  a nová úloha vychovávateľa na mňa poriadne doľahla.  Myslela som si, že to bude o dosť jednoduchšie. Effie bola super, úplné zlatíčko, o tom potom. Ale zásah do života to teda bol poriadny.

V prvom rade, náš deň sa rozčlenil na 3-hodinové časové bloky.  Priznám sa, trošku ma to stresovalo. Nie že by sa za tri hodiny nedalo veľa stihnúť. Ale mať stále na pozadí v hlave, že máte iba tri hodiny do ďalšej prechádzky vytvára určitý tlak. No a v noci sú trojhodinové bloky veľmi príjemné hlavne pri nastavovaní si budíka, keď vám ten strašný prístroj ukáže, koľko času do nasledujúceho budíčka zostáva. Napokon ale vstať, obliecť sa a vyšmochtliť sa von nie je až taký problém. Horšie je pripraviť sa na to, čo bude vonku. A to znamená zakazovať, okrikovať, naprávať, lebo v noci má pes zakázané presne to isté, čo cez deň. Akurát ste postúpili do vyššieho levelu, lebo nič nevidíte.

Ďaľšou novinkou bola zodpovednosť. Keďže sme nikdy nemali psa, bola to úplne nová situácia. Miestami ma celkovo chytali náznaky paniky, či sa toto vôbec dá zvládnuť? Veď to je fakt zodpovednosť! Ešte keby to bol náš pes, tak dajme tomu, občas sa dá mávnuť rukou, veď nemusí byť až taký tip-top. Ale tento? To sa nedá odfláknuť! Má pred sebou strašne dôležitú úlohu a my to nesmieme pokaziť! Preto sa mu treba venovať cez deň, v noci, stále. No už len tá myšlienka ma unavovala. A pritom toto je "iba" pes.

Náš obľúbený trávniček