Všetko bolo v poriadku do chvíle, kým nás kamarát nepožiadal, či mu nepostrážime na týždeň psa. Tak to teda určite! U nás v byte? A kto s ním bude chodiť von? Ale tak týždeň snáď nejako zvládneme....
Pravda je taká, že po týždni som sa nevedela s Brandy rozlúčiť. No a vtedy to začalo. Pes mi otvoril úplne novú dimenziu, ktorú som ani nevedela predstaviť. Tieto živé tvory sú proste fantastické!
Odhliadnuc od romantických predstáv o spolunažívaní s hafanom a nejakých nejasných predstavách o prípadných starostiach tu bola jedna bariéra. Keď psa, tak poriadneho a tomu by sme hádam nepripravili osud bytového psa (a nám osud bytových psíčkarov:). Nejde o to, že by to nezvládol. Takisto vieme, že aj psy žijúce na dvore musia chodiť na vychádzky. Ale predsa len, záhrada a voľný pohyb je záhrada a voľný pohyb...a aj ten pokojný spánok bez stresu, že pes musí ísť na vzduch, nie je na zahodenie. Taká bola (bohužiaľ) naša domáca dohoda.
Jedného dňa sa však ku mne dostala veľmi dôležitá informácia. Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska hľadá vychovávateľov pre svoje šteniatka, ktorí by sa o ne postarali a naučili ich slušnému správaniu. Čo z tejto na prvý pohľad bežnej informácie urobilo megadôležitú vec bol fakt, že tieto šteniatka MUSIA žiť v byte, teda s ľuďmi v domácnosti. Hm, toto nemôže byť náhoda:)
Celý špás je iba na približne 10 mesiacov - potom títo psíci pôjdu na výcvik a následne budú umiestnení ku nevidiacim alebo slabozrakým klientom. To znelo ako ideálna príležitosť. Nielen že tak môžeme niekomu pomôcť, ale zároveň môžme mať psíka (ktorý musí byť v byte), a pritom iba na necelý rok. V tom momente sa mi to zdalo ako veľké plus, pretože o rok sa môžeme zasa beztrestne rozhodnúť, či chceme ďalšieho psíka, alebo či stačilo. Navyše, takýto pes zrejme potrebuje prvotriednu výchovu, čo znamená, že zrejme by to bolo ešte aj pod dohľadom odborníkov. No čo lepšie by sme mohli pre naše začiatky so psom chcieť!
Tak som si hovorila, aký je to skvelý nápad. Ostávalo to už iba nadhodiť doma. Vzhľadom k tomu, že nebývam sama, a že naozaj nemám rada ranné vstávanie, nejaký súhlas až priam spolupráca budú veľmi potrebné...Začala som opatrne. Napriek tomu, že hlavná prekážka, a to, že pes do bytu nie, tu bola bezpredmetná, čakala som, že Jojo bude mať nejaké ďalšie praktické argumenty, prečo to nie je vhodné a ako je to vlastne úplne nerealizovateľné. Veď zrejme to ovplyvní takmer všetko, na čo sme doteraz zvyknutí! Napodiv, žiaden odpor nenastal, dokonca mi to po pár dňoch sám pripomenul. To sa mi už zdalo takmer neuveriteľné. Asi bude na takýto experiment naozaj vhodný čas. Celá nadšená som si preto povedala, že super a odložila som to na vybavenie na "neskôr". Predsa len, ešte nás hlavná dovolenková sezóna iba čakala. Čiže až si toto vybavíme, pôjdeme sa zaujímať o psíka.
Pár dní na to to tu však bolo zas. Kamarát ma upozornil, že vyšiel článok, kde zháňajú takýchto vychovávateľov. Asi je to teda aktuálne...Tak poďme sa tam pozrieť, veď čím skôr budeme mať informácie, tým lepšie sa budeme vedieť rozhodnúť. Predstavovali sme si zástup záujemcov o výchovu šteniatka a troška sa obávali, či vôbec splníme kritéria, ktoré sa od takýchto vychovávateľov očakávajú. Dohodli sme si stretnutie, ktoré sa konalo pri príležitosti odovzdávania dvoch šteniatok novým vychovávateľom. Tak ich aj uvidíme!! Plní očakávania sme dorazili do Únie a za chvíľu boli tu. Dve krásne voňavučké drobnučké šteniatka, ktoré mali čerstvých 7 týždňov. No rozkošné! Tmolili sa po miestnosti a zvedavo oňuchávali všetko, čo im prišlo do cesty. Ľudia z Únie boli veľmi príjemní, takisto aj vychovávatelia. Boli sme úplne nadšení, napriek tomu, že jedno šteniatko predvádzalo akútnu hnačku... no čo, asi to patrí k tomu:) Hlavne sme boli zvedaví, čo to obnáša a ako to funguje.
Aj sme sa dozvedeli - šteniatka si od začiatku vyžadujú nonstop starostlivosť, nemôžu byť samé doma - ok, budú s nami chodiť do práce, v tom sme problém nevideli. Ďalej je treba zabezpečiť, aby šteniatko spoznalo čo najviac situácií a prostredí, aby nebolo bojazlivé. To znamená chodiť s ním všade možne aj nemožne (aj ked tam normálne nechodíme) - to znelo ako brnkačka, veď chodíme všelikde. A hlavne, veľa lásky a dôslednú výchovu podľa predpísaných princípov, aby šteniatko nezískalo zlozvyky a dostalo základnú výchovu - to už znelo horšie, keďže o tom nič nevieme, tak ale keď nás nainštruujú, tak hádam to zvládneme. Počas tých 10 mesiacov až 1 roku, ktoré strávi šteniatko u vychovávateľov s ním ale nemusia byť stále (uf! už som si predstavovala veľké škrt cez všetky možné cestovateľské aktivity a vôbec). Musí sa časom naučiť byť aj samé a v prípade dlhších ciest, je možne zabezpečiť "dogsitting". To tiež nie je až taká banalita - musí ho urobiť človek, ktorý dokáže "nepokaziť" vštepované výchovné princípy a počas stráženia psíka ich dodržiavať. Takže keď sme si to zosumarizovali, je to zodpovednosť, bude to zaberačka (aj keď zatiaľ iba vo veľmi abstraktných obrysoch), no ale tak, prečo by sme to nevzládli?? Veď sme dvaja zodpovední dospelí ľudia... Ak, samozrejme, budeme vyhovovať. Vyzeralo to však, že sa Únii páčime aj my. Záujemcov o vychovávanie budúcich vodiacich psov napokon, zdanlivo prekvapivo, nie je až tak veľa. Začínam tomu však celkom rozumieť. Okrem iného, investovať rok do niečoho, čoho sa potom musíte vzdať, je asi dosť odstrašujúci argument.
Takže všetko super a už len sa spýtať, kedy by to tak prichádzalo do úvahy. Ideálny čas by pre nás bol koncom septembra, čiže o dva mesiace. Ale...viete, ako to už chodí, keď chcete aby vám viacero vecí zapadlo ideálne časovo - nie o dva mesiace, ale už o týždeň! To ale bolo stále ešte pred našou dovolenkovou sezónou! Prichádza do úvahy aj ďalší vrh, no z toho budú šteniatka až v decembri. Kľudne si môžeme počkať, avšak mierne nás varovali: chodiť v noci von so šteniatkom teraz alebo v decembri je dosť rozdiel:) Šteniatka sa musia odovzdávať vo veku približne 8 týždňov, aby sa neoddialil začiatok ich socializácie. A keďže ich potreby sú prvoradé, v tomto nepovolia. No čo teraz? Vzdať sa všetkých dovoleniek tento rok? S perspektívou, že najbližšie niekam pôjdeme tak zhruba o trištvrte roka?
Snahy o kompromisy sú síce fajn, ale výsledkom môže byť - nič poriadne. Dokelu, strašne som chcela toho psíka, no obávala som sa, že by som tomu mohla nebodaj vyčítať fakt, že sme nezrealizovali naše pôvodné plány. Aj keď, nejak nejasne som tušila, že týmto krokom sa mi asi trocha zmení predstava o trávení voľného času. A tiež si často hovorím, kým neskúsim, nezistím...
Takže aby som to nenaťahovala, po pár dňoch úpenlivého rozmýšľania a predstavovaní si, ako by to bolo tak a ako by to bolo onak, som bola zamávať svojej motorke na zimný spánok a o dva týždne sme si niesli domov krásne 9 týždňové, do ryšava zafarbené a hlavne veľmi neškodne vyzerajúce klbíčko menom Effie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára