Už je to presne rok....

Keďže dnes je presne rok, čo sme si Effie priniesli domov, nedá mi nepospomínať si na všetky tie chvíle, ľahšie či ťažšie, ktoré sme spolu zažili. Bol to neskutočne podnetný a krásny rok a verím, že sme si z neho všetci odniesli iba to najlepšie:) Príbeh ešte nebol celý vyrozprávaný a určite sa k nemu budem vracať. Zatiaľ však teda aspoň takto, malé obrázkové ohliadnutie sa za spoločnými časmi.

Takže ako to celé vlastne bolo?

Asi to začalo niekde tu, kedy sme ešte nikto nevedeli, že spolu strávime takmer rok...

Ako sme boli v zoo

Aby sme Effie navykali na všetko možné, napadla nám myšlienka zobrať ju do zoo. Vodiaci pes predsa nesmie ostať zaskočený nijakým prostredím a nesmú ho vyrušovať žiadne neznáme zvery, a tak sme si povedali, že na nácvik tohoto je zoo ako stvorená.  Predsa len, nech Effie pozná aj iné štvornohé tvory, než sú klasické psy a mačky zo sídliska. Kone Effie už poznala a nejak ju neoslovili, zrejme aj tým, že to bola úplne iná výšková kategória. Kozy sme už tiež boli pozrieť, nakoľko v blízkosti nášho domu ich pri jazere zopár chovali. Effie však oveľa viac zaujímali kapustové listy voľne pohodené pri kozej ohrádke na zemi, o ktorých tušila, že asi budú jedlé, než nejaké kozy. No čo vám budem hovoriť, labrador.

A tak sme sa vybrali do zoo. Nepodarilo sa nám tam dopredu dovolať, aby sme zistili, či nás pustia,  preto sme jednu sobotu zavítali do zoo, že tak aspoň skúsime. Pri vstupe je samozrejme tabuľa hlásajúca, že vstup so psom je zakázaný. Tento zákaz je plne pochopiteľný, no  povedali sme si, že snáď Effie ako budúceho vodiaceho psa pustia. Pani pri pokladni musela vybaviť zopár telefonátov, aby bolo jasné, či ozaj dnu môžeme, ale napokon nás pustili za podmienky, že je Effie riadne zaočkovaná a budeme ju držať stále na vodidle.  Zrovna mali na programe, tak ako každý víkend, komentované kŕmenie. Sami sme v zoo neboli už nejaký ten piatok, a tak sme sa veľmi tešili. 

Začali sme klasicky pri medveďoch. Medveď bol však dosť ďaleko od plota. Navyše, aby Effie čosi videla, museli sme ju držať na rukách. Celkovo ju toto zviera veľmi nezaujalo.  Komentované kŕmenie bolo ale aspoň pre nás celkom zaujímavé - rôzne pochúťky dávajú medveďom kade tade po ich výbehu, aby im obohatili ich prostredie a denný stereotyp. Strom natreli lekvárom a za ananásom musel medveď dokonca na strom aj vyliezť.

Vstup so psom zakázaný

Určite to všetci poznáte, veľa miest v našom okolí je označených tabuľkou Zákaz vstupu so psom. Veľmi všeobecný zákaz, všakže. Napríklad v susednom Rakúsku sú tieto tabule predsa len trošku špecifickejšie, aj keď tiež nie všade, kde k zákazu pridávajú informáciu "okrem vodiacich a asistenčných psov".

Ono zákon u nás stanovuje výnimky, napríklad aj pre vodiaceho psa, prípadne pre psa v službe, avšak taký budúci vodiaci pes vo výchove, alebo vo výcviku to má trošku komplikovanejšie. Keďže nesprevádza žiadneho nevidiaceho, zákon na neho akosi nemyslel. Ale, vodiaci pes sa samozrejme vodiacim nenarodí, celé sa to musí niekde naučiť, takže veľa zo "zakázaných" miest by si rád pozrel aj predtým, než tam pôjde naostro.

Všetko je to, tak ako vždy, o ľuďoch, ich vzájomnom pochopení a ochote. To, že sa ľudia delia na tých, ktorí psov milujú a tých, ktorí sa na nich pozerajú cez prsty, nech už je to z akýchkoľvek osobných  dôvodov, sme zistili hneď na začiatku našej psej púte. Iná vec však je podporovať alebo naopak stavať bariéry v ich výcviku na špeciálne úlohy pre pomoc ľuďom.

Stále je na čom pracovať

Súčasťou výchovy budúceho vodiaceho psa je povinné navštevovanie "cvičákov" výcvikovej školy. Zo začiatku výchovy to na cvičáku vyzerá celkom veselo. Šteňatá idú od radosti z kože vyskočiť, že vidia svojich súrodencov, resp. iných psov. Závisí síce od povahy, niektorí sú flegmatickejší, niektorí introvertnejší a niektorí vzrušivejší, ale zvedaví sú všetci.  Celkovo sa to však nemôže, a to predovšetkým na cvičáku. Áno, je to ťažké. Priam veľmi ťažké, už len z toho dôvodu, že ide o niekoľkomesačné šteňatá. Aby som to ale uviedla na pravú mieru - spoločenský kontakt samozrejme môžu mať, dokonca musia - kvôli ich zdravému vývinu. Ale....musia sa vedieť ovládať. Ako budúci vodiaci psi, nech by šiel okolo sebeviac hravý a atraktívny kamarát, musia zachovať kamennú tvár.
Taktiež treba rozlišovať, a to hneď od útleho šteniatka, režim pracovný a režim "voľný". Pracovný režim nastane so zapnutím krátkeho vodidla a oblečením postroja, ktoré majú zatiaľ šteniatka iba také látkové s logom výcvikovej školy. Vtedy nie je dovolené žiadne rozptýlenie, a v tomto štádiu sa treba sústrediť iba na pána a prípadné povely. Režim "voľno" sa koná na dlhom flexi vodidle, prípadne na voľno. A voľno samozrejme neznamená totálnu anarchiu. Príkazy sa polúchajú tiež, no dovolené je správať sa ako pes:) - ňuchať, obzerať, explorovať.

Ako som spomenula na začiatku, veľa závisí od temperamentu psa. A Effie, tak tej sa temperamentu celkom ušlo. Tešivá je aj za dvoch. Ani nie že by bola veľký maznáčik. Trocha sa nechá poškrabkať, pohladkať, ale odtiaľ potiaľ. Ale keď zbadá nejakého známeho človeka, alebo iného psa, ktorý ešte nebodaj aj opätuje hravé signály, tak ukľudniť ju je vcelku problém. Ale, musí sa to naučiť. Hlavne preto, že bude raz snáď vodiaci pes, ale tiež aj preto, že ani ako bežný pes by nemala ohluchnúť v prípade, že ju čosi zaujme. Keďže táto jej črta bola jasná hneď od začiatku, museli sme začať s ukľudňovaním veľmi skoro.

Ach, tie schody....

Ako dobrovoľnícki vychovávatelia nádejného vodiaceho psa sa musíme zúčastňovať tzv. cvičákov. Výchova trvá cca 10 mesiacov, a preto je potrebné ju monitorovať, keďže nasledovanie princípov z brožúry nemusí byť v reálnych podmienkach úplne triviálne. Princípov sme sa snažili držať, ako to len išlo. Prvé pokroky boli celkom viditeľné, aj keď stále je otázne, čo ide prirodzene samo dospievaním psa a čo výchovou. Taktiež socializácia prebiehala v poriadku, Effie nejavila problém so žiadnym prostredím. Ale samozrejme, mali sme aj tak milión otázok, ktoré sa dajú zodpovedať presne na takýchto stretnutiach.

Cvičák pozostáva zo stretnutia viacerých psíkov vo výchove (obvykle rovnako starých, nech sa môžu cvičiť rovnaké veci), ich vychovávateľov a trénera. V skupine viacerých psov najlepšie vidno, ako veľmi poslúchajú a aj sa dá porovnať, na akej sú úrovni. Môžu byť aj cvičáky individuálne, ale časovo je určite pre všetkých dobrovoľníkov, či už sa na strane vychovávateľov alebo trénerov, výhodnejšie, ak sa  stretnú naraz viacerí. Stretnutie sa koná v bežnom prostredí, kde je žiadúce, aby pes prostredie zvládal, hoci je plné nástrah rôzneho druhu. Čiže, môže to byť stanica, nákupné centrum, park, kde je veľa iných psov a podobne.

Hoci Effie robila pokroky, na jednom takomto cvičáku na hlavnej stanici sme ostali veľmi prekvapení, keď začala štrajkovať pred schodami. Je pravda, že dosť dlho sme ju cez schody a obrubníky prenášali, práve kvôli kĺbikom, ktoré sú u labradorov náchylné na dyspláziu. Možno si Effie zafixovala, že tam ona nechodí, a preto odmietla na schody vojsť. No ale to vám poviem, bolo to celkom pekné divadlo. Effie zaťatá na hlavnej stanici pred schodami, a zopár ľudí okolo nej na kolenách, ktorí ju presviedčali, že až také strašné tie schody zasa nie sú. Nakoniec sa nám ju tam podarilo dostať, no z cvičáku sme si niesli úlohu - trénovať schody. A to sme ešte nevedeli, že nie sú schody ako schody.
Klasické schody, level 1, sa naučila zvládať celkom rýchlo. A potom prišli na rad rôzne fajnové odtienky problematiky schodísk.

Prvé pokroky

Effie rastie ako z vody. Vymenila zúbky, takže pri hryzkaní nás už netrápi ostrými ihličkami, ale poriadnymi tupými zubiskami. A začali sa diať zaujímavé veci. Effie naraz začala chápať a vykonávať príkazy. Viem, že všetko k tomu malo smerovať a vlastne to tak musí byť, ale keďže som nikdy nemala psa, bolo to celkom zázračné. Ten pes naraz začne robiť presne to, čo chcete! No dobre, aby som nepreháňala,  tak plus mínus presne...

Za tento inkriminovaný prah sa nesmie

Ako prvé začala Effie rešpektovať zákaz vstupu do izby s kobercom. Už nebola potrebná žiadna zábrana, proste sa sama od seba zastavila na prahu a bolo. Samozrejme, občas sa vyskytne nejaký ten presah labiek, či hlavy pri spaní. No dokonca je teraz problém ju do tej izby dostať. Ale na pokyn už dokáže aj to. Je to skvelé!

V určitých obrysoch začalo fungovať Poď sem a Fuj. Bola veľká úľava vidieť, že v tomto smere robíme pokroky. Na začiatku to vyzeralo takmer beznádejne, okrikovanie pri každom hocičom, čo zobrala do papule, nemalo konca kraja. A taktiež príchod. Dokonca jej stačí bez slov ukázať kam a ona príde. Samozrejme obe tieto veci si vyžadujú ešte strašne veľa dolaďovania, ale ten pocit, že sme na dobrej ceste, je vynikajúci. Stále však máme na pamäti, že privolačka, keď nie je na blízku žiadne lákadlo, je celkom brnkačka, no v reálnej situácii pri hre so psom, prípadne, keď si uchmatne niečo, čo nesmie...to už je iná úroveň poslušnosti.

Začiatky socializácie

Dôležitou súčasťou výchovy budúceho vodiaceho psa je jeho socializácia. To znamená, navykať ho na všetky možné aj nemožné situácie a prostredia, a to hneď od malička. Vodiaci pes sa totiž nesmie zbytočne ničoho báť, dokonca ho nesmie ani nič nedôležité pri jeho práci rozptyľovať. No, ťažká to úloha veru na jedného psa...

V každom prípade sme sa ale tešili na to, ako nás bude Effie všade sprevádzať a ako to vlastne vôbec neovplyvní naše aktivity, keďže takýto špeciálny pes bude mať plus mínus umožnený vstup všade.

Preto sme neváhali a do procesu zvaného socializácia sme ju zapojili rovno v prvý deň - plynulo sme pokračovali v našom spoločenskom živote a zobrali sme ju so sebou na svadbu.

Effie zúčastňujúca sa svojej prvej svadby

Zoznámenie s veterinárom

Závažným zistením, ktoré na seba nedalo dlho čakať, bolo, že pes má svoj premenlivý zdravotný stav a že veterinára zaradíme ako pravidelnú rubriku do kalendára. Effie nás v tomto precvičila hneď na začiatku.

Keďže sme si ju vzali v sobotu, blížil sa pondelok - prvý pracovný deň, ktorý mala so mnou stráviť v práci. S Effie sme sa ráno prebehli okolo domu, prišli sme domov a skôr než som jej stihla dať rannú dávku granulí, počujem zvláštne zvuky. Keď som dobehla do chodby, vidím, že chúďa Effie zvracia. Ale! Nielen tak hocikde. Na otvorenom priestranstve sa asi nevracia moc dobre, preto si pre začiatok vybrala roh chodby. Vynikajúci nápad. Ešteže sme lišty na parkety považovali za zbytočnosť.
Druhý pokus bol ešte lepšia trefa. Ňufáčikom sa predsa dá troška odsunúť tá zábrana vo dverách do spálne a na tých pár cm štvorcových koberca, ktorý sa tým odhalí, sa to dá celkom elegantne pustiť. Do smiechu mi však veľmi nebolo...pre skúseného psíčkara možno bežná situácia, ale predsa len - ja psíčkar nováčik a 9 týždňové šteňa, ktoré zvracia a nechce piť??
 

Effie bolelo bruško a takto sa chúlila v kúte

V prvom rade bolo treba nahlásiť, že do práce zrejme v takomto stave nepôjdeme. Takže prvá OČRka v mojom živote:) Potom som rýchlo začala zháňať nejakú radu, čo s tým. Kamarátka ma dostatočne vydesila, že treba rýchlo utekať k veterinárovi, pretože takéto šteniatka sa veľmi ľahko dehydrujú. A ja som ani nevedela, kde je najbližšia ambulancia! Nakoniec ma však v Únii ukľudnili a poradili mi, aby som uvarila rozvarenú ryžu a čierny čaj.  Dúfala som, že to zaberie, lebo vodu Effie zakaždým suverénne vygrcala. Navyše, vonku bolo cez 30 stupňov.

Objavy novopečeného psíčkara

Prvých pár dní s novým psom  a nová úloha vychovávateľa na mňa poriadne doľahla.  Myslela som si, že to bude o dosť jednoduchšie. Effie bola super, úplné zlatíčko, o tom potom. Ale zásah do života to teda bol poriadny.

V prvom rade, náš deň sa rozčlenil na 3-hodinové časové bloky.  Priznám sa, trošku ma to stresovalo. Nie že by sa za tri hodiny nedalo veľa stihnúť. Ale mať stále na pozadí v hlave, že máte iba tri hodiny do ďalšej prechádzky vytvára určitý tlak. No a v noci sú trojhodinové bloky veľmi príjemné hlavne pri nastavovaní si budíka, keď vám ten strašný prístroj ukáže, koľko času do nasledujúceho budíčka zostáva. Napokon ale vstať, obliecť sa a vyšmochtliť sa von nie je až taký problém. Horšie je pripraviť sa na to, čo bude vonku. A to znamená zakazovať, okrikovať, naprávať, lebo v noci má pes zakázané presne to isté, čo cez deň. Akurát ste postúpili do vyššieho levelu, lebo nič nevidíte.

Ďaľšou novinkou bola zodpovednosť. Keďže sme nikdy nemali psa, bola to úplne nová situácia. Miestami ma celkovo chytali náznaky paniky, či sa toto vôbec dá zvládnuť? Veď to je fakt zodpovednosť! Ešte keby to bol náš pes, tak dajme tomu, občas sa dá mávnuť rukou, veď nemusí byť až taký tip-top. Ale tento? To sa nedá odfláknuť! Má pred sebou strašne dôležitú úlohu a my to nesmieme pokaziť! Preto sa mu treba venovať cez deň, v noci, stále. No už len tá myšlienka ma unavovala. A pritom toto je "iba" pes.

Náš obľúbený trávniček

Prvá noc "doma"

Tak a máme psa! To je teda pocit. Aké jednoduché, až mám tomu ťažkosti uveriť. Odteraz bude asi všeličo inak.

Jeden z hlavných prínosov rozhodnutia mať psa prišiel ešte tesne pred samotným psom. Bolo treba upratať. Kto u nás bol, je mu jasné, že toto znie ako nepopierateľné plus pre našu domácnosť.
A tak sme rýchlo ráno pred príchodom Effie premenili byt na niečo, čo sa podobalo štandardnému obydliu. Prichystali sme pelech z diek a všetko potenciálne nebezpečné (aspoň z nášho pohľadu) sme presunuli mimo psí dosah. No, takže môžeme ísť na to! Aha, ešte nie. Malý neromantický detail - kúpiť zásobník so sáčkami na hovienka, keďže toto bude zrejme treba riešiť od začiatku.

Preberanie prebehlo hladko a spolu s 9 týždňovou Effie sme dostali aj jej výbavičku: misky na vodu a granule, obrovské balenie granúl, obojok a vodítko, uzol - hračku na hryzkanie a hlavne, rýchlokurz princípov výchovy. Tie zneli veľmi logicky a v podstate jednoducho, keď si človek uvedomí, že ide v prvom rade o zohľadňenie budúcich potrieb nevidiaceho. Hlavne však musíme byť dôslední! Vôbec by nám nenapadlo, že by v tom mohol byť nejaký problém.