Prvá noc "doma"

Tak a máme psa! To je teda pocit. Aké jednoduché, až mám tomu ťažkosti uveriť. Odteraz bude asi všeličo inak.

Jeden z hlavných prínosov rozhodnutia mať psa prišiel ešte tesne pred samotným psom. Bolo treba upratať. Kto u nás bol, je mu jasné, že toto znie ako nepopierateľné plus pre našu domácnosť.
A tak sme rýchlo ráno pred príchodom Effie premenili byt na niečo, čo sa podobalo štandardnému obydliu. Prichystali sme pelech z diek a všetko potenciálne nebezpečné (aspoň z nášho pohľadu) sme presunuli mimo psí dosah. No, takže môžeme ísť na to! Aha, ešte nie. Malý neromantický detail - kúpiť zásobník so sáčkami na hovienka, keďže toto bude zrejme treba riešiť od začiatku.

Preberanie prebehlo hladko a spolu s 9 týždňovou Effie sme dostali aj jej výbavičku: misky na vodu a granule, obrovské balenie granúl, obojok a vodítko, uzol - hračku na hryzkanie a hlavne, rýchlokurz princípov výchovy. Tie zneli veľmi logicky a v podstate jednoducho, keď si človek uvedomí, že ide v prvom rade o zohľadňenie budúcich potrieb nevidiaceho. Hlavne však musíme byť dôslední! Vôbec by nám nenapadlo, že by v tom mohol byť nejaký problém.



Effie bolo strašne teplo, ale vďačne sa nechala hladkať, škrabkať a aj nosiť. Počas cesty autom domov ani nepípla, a to sme sa báli, ako bude kňučať za domovom. No, veď určite nás to čaká neskôr...V novom domove oňuchala celý byt a šupla sa na deku, ktorú sme jej vyhradili. Zrejme sme vybrali dobre. A teraz prežiť prvú noc.

  

Ako nás upozornili vo výcvikovej škole, máme zabudnúť na to, že minimálne prvú noc bude spať niekde inde než my. Malo to ale malý háčik. My sme sa totiž rozhodli, že spálňa bude izba, kde je zákaz vstupu - je to jediná izba s kobercom. A to vraj šteniatkam prináša veľmi príjemný pocit hebkého trávničku, na ktorý sa tak dobre ciká. Nikto z nás však neplánoval spať na chodbe na zemi...No tak čo, prvá noc, aj tak nevieme, čo od toho čakať - riskneme to!
Pelech sme dali Effie na také miesto, aby sme na seba v noci navzájom videli. Keďže sme dosť pochybovali, že za tých pár hodín v novom domove mohla Effie zákaz vstupu do izby pochopiť, na noc sme dali medzi chodbu a spálňu zátarasu. Takú polopriesvitnú, nech nás cez ňu aspoň trošku vidí. Celí napätí sme sa uložili. Effie sa uložila tiež a napodiv nijako veľmi neriešila, že je sama na chodbe.

Hlavný program noci bol ale v niečom inom. Totižto, Effie sa vyznačovala tým, že sa nepýtala cikať, na čo nás dopredu upozorňovali. Fungovala podľa veľmi jasného princípu - zobudím sa - cikám. Bez varovania. A tak nás z ultraplytkého spánku budil každý šuchot, v snahe zachytiť aj tie najjemnejšie náznaky blížiacej sa mláčky. Ale nielen to. Tŕpli sme, čo bude robiť, keď ju nebudeme vidieť, lebo budeme spať. Je ozaj všetko nebezpečné mimo jej dosah? V živote som nemala psa!

Pri každom šuchnutí sme teda zapínali a vypínali lampu, či Effie vidíme, či je v pelechu a čo robí. Už toto bolo dosť namáhavé. (Veľmi sme oceňovali, že Effie je béžová. Jej čierni súrodenci sa musia v noci kontrolovať ozaj ťažko). Keď náhodou nebola v pelechu ani nikde dohľadne z našej postele, procedúra bola zložitejšia. Zasvietiť, zdvihnúť sa a ísť sa pozrieť po byte, kde sa vlastne nachádza. Ani nie preto, že by inde nesmela byť. Ale či náhodou neskúma káble alebo inú pochúťku, ktorú sme prehliadli. No a ak áno, pekne ju napomenúť. Práve tu prichádza na rad tá "jednoduchá" dôslednosť, ktorá vyzerala tak logicky a hlavne výchovne. Treba napomenúť vždy - aby pes nemal priestor na nápad, že občas sa niečo nesmie a inokedy sa to môže. Samozrejme, ak už niečo urobil a nikto ho pri tom nevidel, nemá zmysel kárať ho. Ale keď ho pri niečom prichytíte, treba zasiahnuť. A Effie skúšala hlavne jednu fintu - hrýzť si deku v pelechu. A to sa nesmie, lebo hrýzť sa môžu iba hračky. Či si Effie hrýzla hračky alebo deku sa dalo zistiť iba tak, že sme vstali a išli sa pozrieť zblízka.
No a teraz úprimne, nenapadlo by vám radšej sa občas v noci tváriť, že žiadny šuchot nepočujete?:)

Mláčky ale patria von a nie do bytu.  A preto sme pekne krásne nacvičovali niekoľkokrát za noc výjazd z 11. poschodia pred dom. Spôsobom, po prebudení psa ho vezme jeden hneď na ruky, čo je poistka pred pocikaním a druhý sa zatiaľ oblečie. Potom prevezme tú kôpku s plným močovým mechúrom a vynesie ju pred dom na trávnik. Ten čo ostal doma, má ale tiež úlohu.  Skontrolovať, či nie je uložené nejaké prekvapenie alebo mláčka v kuchyni, keďže to si Effie vyhliadla ako obľúbené domáce cikmiesto. Teda, nie že by jej robilo radosť ocikávať nám kuchyňu. Ale keď už to bolo akútne, kuchyňa poslúžila. A kontrolovať to rozhodne bolo treba,  lebo potom sa človek zbytočne čudoval, čo to je za záhadu, že ten pes sa vonku k ničomu nemá, hoci hodinky ukazujú, že by sa teda mal mať.

Tak sme sa pekne vyspali. Napodiv, Effie nezakňučala ani raz.  Pobyt na chodbe jej nerobil vôbec žiadne ťažkosti. Spánok na deke striedala so spánkom na parketách, kde sa mohla príjemne schladiť. A pri tom všetkom si pochrapkávala ako drevorubač po pár pivách.
Takže až na to hryzenie deky a nočné výjazdy, všetko v pohode. Teda, ako sa to vezme, v porovnaní s našimi doterajšími krásnymi nerušenými nocami...toto nás čaká každú noc? Dlhodobo to nevyzerá veľmi lákavo. Chce to nejaký plán prežitia. Ziadne náhradné riešenia totiž neprichádzali do úvahy. Podľa inštrukcií z výcvikovej školy, všetky pomôcky typu novinový papier alebo plienka iba odďaľujú  získanie trvalého návyku. Pre psa je vraj prirodzené vykonávať potreby vonku a v tom ho treba od malička utvrdzovať. Noo, veď nedá sa inak, len súhlasiť. Po zvážení situácie sme tiež usúdili, že taký nevidiaci by sa iste nepotešil, keby sa mu pes chodil v noci venčiť na balkón:)
Tak keď sme sa už na to dali, nemôžeme predsa poľaviť hneď na začiatku:)! A tak sme sa pekne poctivo začali zmierovať s tým, že spánok nám asi bude trochu chýbať a že si aj naďalej budeme každé tri hodiny nastavovať v noci budík.
No ale nespravili by ste to pre také krásne šteniatko?