Objavy novopečeného psíčkara

Prvých pár dní s novým psom  a nová úloha vychovávateľa na mňa poriadne doľahla.  Myslela som si, že to bude o dosť jednoduchšie. Effie bola super, úplné zlatíčko, o tom potom. Ale zásah do života to teda bol poriadny.

V prvom rade, náš deň sa rozčlenil na 3-hodinové časové bloky.  Priznám sa, trošku ma to stresovalo. Nie že by sa za tri hodiny nedalo veľa stihnúť. Ale mať stále na pozadí v hlave, že máte iba tri hodiny do ďalšej prechádzky vytvára určitý tlak. No a v noci sú trojhodinové bloky veľmi príjemné hlavne pri nastavovaní si budíka, keď vám ten strašný prístroj ukáže, koľko času do nasledujúceho budíčka zostáva. Napokon ale vstať, obliecť sa a vyšmochtliť sa von nie je až taký problém. Horšie je pripraviť sa na to, čo bude vonku. A to znamená zakazovať, okrikovať, naprávať, lebo v noci má pes zakázané presne to isté, čo cez deň. Akurát ste postúpili do vyššieho levelu, lebo nič nevidíte.

Ďaľšou novinkou bola zodpovednosť. Keďže sme nikdy nemali psa, bola to úplne nová situácia. Miestami ma celkovo chytali náznaky paniky, či sa toto vôbec dá zvládnuť? Veď to je fakt zodpovednosť! Ešte keby to bol náš pes, tak dajme tomu, občas sa dá mávnuť rukou, veď nemusí byť až taký tip-top. Ale tento? To sa nedá odfláknuť! Má pred sebou strašne dôležitú úlohu a my to nesmieme pokaziť! Preto sa mu treba venovať cez deň, v noci, stále. No už len tá myšlienka ma unavovala. A pritom toto je "iba" pes.

Náš obľúbený trávniček

Najťažšia sa ukazovala dôslednosť, ktorá je základom každej výchovy. No veď čo si budeme nahovárať. Ľahko sa vychováva prvých 5 minút, prípadne akýchkoľvek iných izolovaných 5 minút denne, keď na to máte čas a náladu. Všakže. Horšie to už je, keď za pol hodinu tristopäťdesiaty krát opakujete "Fuj!" a ten pes stále skúša to, čo nemá. Občas som si pripadala veľmi...všelijako. O druhej nad ránom v spiacej Petržalke vyvediete svojho milučkého psíka sa vycikať a do tichého sídliska mu musíte v priebehu 5 minút minimálne dvadsakráť ráznym Fuj osvetliť, že nemôže zbierať každý kamienok, list, vreckovku, fľašu, drievko, papierik, plechovku, doplňtesičochcete zo zeme, prípadne si hrýzť vodidlo.  Až teraz som si začala všímať, čo to vlastne všetko máme v tej krásnej Petržalke na zemi. A nielen to, veľa zistíte aj o ľuďoch, ktorí tu bývajú s vami.

Napríklad také hnedé voňavé kopčeky v trávičke,  o ktorých by ste sa čudovali, kde sa len v 21. storočí na tej zemi berú. Nielenže do toho môžete stúpiť, ale niektoré šteniatka to považujú za vynikajúci dezert. A nehovoriac už o tom, ako to potom na tom sídlisku vyzerá. Strašne spravodlivo som sa rozčuľovala niekoľkokrát denne. Ako je možné, že tí psíčkari to tam nechávajú kade tade po trávníku? Vidieť niekoho zbierať po psovi je rarita najväčšieho rangu, a pritom koše s papierovými naberačkami sú na každom kroku. Neuveriteľné, hlavne keď si pomyslím, že po tých trávnikoch chodia presne tí istí psíčkari so svojimi milovanými psíkmi (dokonca možno majú aj deti, ktoré neraz vybehnú na trávu), ktorí po sebe nechávajú tie utešené kôpky... Niektoré paradoxy asi nevysvetlíš a ľudská ignorancia nemá konca kraja. Upozorňovať týchto ľudí na to, že im serie pes, naozaj nefunguje...vieme z vlastnej skúsenosti.
Taktiež si začnete všímať, ako je to s osvetlením ulíc, parkovaním na chodníkoch a podobne. Keď prestane svietiť jedna lampa, tento tmavý úsek sa dá ešte prekonať. Ak však za pár dní vypovie službu aj jej suseda, už to trošku nahnevá. Som zvedavá ako dlho tu budeme takto po tme. A keď už sme pri tom, pridám ešte malú sťažnosť -  prepletať sa medzi autami, ktoré zaberajú čoraz viac z chodníkov nie je vôbec zábavné. Obzvlásť keď je polovica parkoviska prázdna. Naozaj nezávidím mamičkám, ktoré toto musia riešiť s kočíkmi.

Takže okrem zvýšenej vnímavosti na čistotu okolia a na (ne)zodpovednosť spoluobyvateľov, ďalším dopadom skutočnosti, že máme psa, tentokrát viditeľným, bolo rozšírenie slovnej zásoby. Čarovné slovko Fuj sa stálo najfrekventovanejším slovom v mojom slovníku.

Effie a jej hryzkací špagátik

Zaujímavou novinkou pre nás, novopečených majiteľov psa, bol aj vstup do psíčkarskej komunity.  Za tých pár dní so psom som sa dala do reči na sídlisku s viac ľuďmi než za celú moju 5ročnú petržalskú kariéru. Už sme poznali nielen ako sa ktorý psík volá, ale aj to, aké traumy zažil, ktoré teraz spôsobujú, že sa nášmu nadmerne natešenému šteňaťu vyhýba oblúkom. A táto sociálna sieť naozaj funguje. Na prechádzke Effinku vítali psíčkari, ktorých sme videli prvýkrát, so slovami: "No ahooooj krásavica! O tebe sme už počuli!". Je to fajn. Teda väčšinou. Teraz už chápem všetky tie rady pre osamelých ľudí z časopisov. Môžem iba potvrdiť, fakt to zaberá. Aj keď - pozor na isté obmedzenia fungovania tejto komunity. Kľúčové slovo je PES. Bez psa vás takmer nikto z nich nespozná... To mi došlo, keď som nejakých "kolegovcov" pozdravila zrovna keď som nebola s Effie a oni na mňa pozerali ako na zjavenie. Áno áno, oni boli so psom, preto som  tak suverénne zdravila.
A len pre doplnenie, pravdivé vyzerá byť aj tvrdenie, aký pán, taký pes. Milý pes má milého pána a hádajte akého pána ma pes nevychovaný a drzý. Vtipné sú hlavne príhody, keď pes na voľno dobehne k Effie, vrčí na ňu tak, že Effie má chvost až pod bradou a pán, či panička z diaľky kričí "Nebojte sa! On nič neurobí, on sa takto hrá!". Prípadne iná situácia -  dobehne pes, vyskočí na Effie a šteniatko nešteniatko,  ide na to a pánko z diaľky kričí: "Kľudne ho dajte dolu, on je taký sexuálny maniak!" Áno, niekedy rozumiem, prečo psy nie sú všade vítané a prečo je voľný pohyb psa  na veľa miestach zakázaný.

V každom prípade, pes nám dosť obohatil život a to hneď od prvého momentu. Naozaj je to nová dimenzia. Myslela som si, že to bude len plus jeden pes v domácnosti. Ale kdežeeee:) Zapísali sme sa na kurz poznávania, nielen života psov ale aj seba a svojho okolia.