Zoznámenie s veterinárom

Závažným zistením, ktoré na seba nedalo dlho čakať, bolo, že pes má svoj premenlivý zdravotný stav a že veterinára zaradíme ako pravidelnú rubriku do kalendára. Effie nás v tomto precvičila hneď na začiatku.

Keďže sme si ju vzali v sobotu, blížil sa pondelok - prvý pracovný deň, ktorý mala so mnou stráviť v práci. S Effie sme sa ráno prebehli okolo domu, prišli sme domov a skôr než som jej stihla dať rannú dávku granulí, počujem zvláštne zvuky. Keď som dobehla do chodby, vidím, že chúďa Effie zvracia. Ale! Nielen tak hocikde. Na otvorenom priestranstve sa asi nevracia moc dobre, preto si pre začiatok vybrala roh chodby. Vynikajúci nápad. Ešteže sme lišty na parkety považovali za zbytočnosť.
Druhý pokus bol ešte lepšia trefa. Ňufáčikom sa predsa dá troška odsunúť tá zábrana vo dverách do spálne a na tých pár cm štvorcových koberca, ktorý sa tým odhalí, sa to dá celkom elegantne pustiť. Do smiechu mi však veľmi nebolo...pre skúseného psíčkara možno bežná situácia, ale predsa len - ja psíčkar nováčik a 9 týždňové šteňa, ktoré zvracia a nechce piť??
 

Effie bolelo bruško a takto sa chúlila v kúte

V prvom rade bolo treba nahlásiť, že do práce zrejme v takomto stave nepôjdeme. Takže prvá OČRka v mojom živote:) Potom som rýchlo začala zháňať nejakú radu, čo s tým. Kamarátka ma dostatočne vydesila, že treba rýchlo utekať k veterinárovi, pretože takéto šteniatka sa veľmi ľahko dehydrujú. A ja som ani nevedela, kde je najbližšia ambulancia! Nakoniec ma však v Únii ukľudnili a poradili mi, aby som uvarila rozvarenú ryžu a čierny čaj.  Dúfala som, že to zaberie, lebo vodu Effie zakaždým suverénne vygrcala. Navyše, vonku bolo cez 30 stupňov.

No, nebolo mi všetko jedno...Celé dopoludnie Effie spala a ja som pri nej načúvala, či ešte vôbec dýcha. Ryžu prišla párkrát ovoňať a ani sa jej nedotkla. A ten čaj sa jej nezdal už na pohľad. A tak som kamuflovala - čaj som preliala z bielej do žltej misky, tam sa tá hnedastá farba snáď trocha stratí a riedila to vodou dokiaľ Effie nebola ochotná aspoň to prísť oňuchať. Skúsila som to aj so striekačkou do papuľky, ale jediná striekačka v domácnosti mala objem 1 ml...a to by sme asi skôr padli obidve vyčerpaním, než by Effie dostala dostatok tekutín.  Krátko po obede sa ale konečne sama napila  a dokonca sa odhodlala aj na tú ryžu.
Tak, najhoršie máme za sebou. Tentokrát sa to zaobišlo bez veterinára, ale za to s veľkou dávkou strachu. Nabudúce musíme dať väčší pozor, čo zožerie, vinné boli zrejme v tomto prípade kôstky z drienok, ktoré vedia poriadne podráždiť žalúdok.

Hneď o týždeň nám Effie pripravila ďalšie prekvapenie. Okolo obeda som si všimla, že často kňučí a na prechádzke každú chvíľu počupáva. Bolo daždivo, tak som si povedala, možno je to iba kvôli tomu mokru. Keď sme to však skonzultovali to s Úniou, odporučili nám, že toto by už bolo aj na veterinára. Zrejme bolo za 5 minút dvanásť, lebo celú cestu autom už Effie zúfalo prekňučala. Tušili sme, že od bolesti, no nedalo sa s tým nič urobiť! V čakárni našťastie nebol nikto a tak nám veterinár hneď podal misku na nazbieranie moču. Tiež zaujímavá skúsenosť - naháňať psa po trávniku a pri každom podrepe podsúvať vaničku, aby sme nepremeškali žiadnu príležitosť. Diagnóza znela zápal močových ciest.
Vraj na to treba najbližšie tri dni injekcie. Ok, keď treba, tak treba.

Effie sme vyložili na stôl. Injekciu dostala rýchlo, ale to zavýjanie, čo spustila, trhalo uši aj žily. Podľa rady veterinára sme ju rýchlo zložili na zem, vraj sa s tým musí vyrovnať sama. Skučiaca Effie zaliezla pod najbližší stôl a pomaly sa upokojila. Tak toto nás čaká ešte dvakrát??

Pri chorobe sa treba držať v teple

S malou dušičkou sme išli domov a čakali, aká ťažká noc to bude.  Effie dostala nielen antibiotiká, ale aj čosi proti bolesti, a tak sa trošku upokojila. Chodila však bezcieľne po kuchyni, každých pár sekúnd si čupla a skúšala sa vycikať. Chúďa malé, občas vycedila nejakú tú kvapku, občas aj krv a sem tam si pokňučala. Bolo to hrozné, hlavne, keď sme jej nevedeli nijako pomôcť. Našťastie však o chvíľu zaspala, tak sme ju rýchlo poprikrývali, čím sa dalo a napodiv zvládla v relatívnom kľude celú noc. S malými mláčkami v kuchyni sme sa dočasne zmierili. Za to ju predsa v takomto stave napomínať nebudeme!

Na ďalší deň sme sa vydali s veľkými obavami po injekciu č. 2. Effie však bez zaváhania zabočila do budovy lekára, akoby sa včera nič nedialo. Keď už bola na stole, spýtali sme sa v očakávaní najhoršieho, či ju treba zase položiť po injekcii rýchlo na zem. Lekárka sa na nás s počudovaním pozrela, že veď prečo, injekciu už Effie dostala a nevyzerá, že by si to vôbec všimla. A naozaj, Effie si v najväčšom kľude sedela na stole a čakala, aký bude ďalší program.
Stav sa Effie veľmi rýchlo zlepšil, ale antibiotiká bolo treba vzorne dobrať do konca. Lieky jej asi veľmi nechutili, ale aby sme neporušili zásadu, že Effie nesmie dostať nič okrem granulí a to tiež iba zo svojej misky, odhodlali sme sa dávať jej liek tak ako bol. Prvých niekoľko pokusov sme trochu bojovali a snažili sa strčiť nespolupracujúcej Effie liek až kamsi hlboko do krku. Skúšala sa tomu ubrániť a prípadne veľmi nenápadne po pár sekundách vypľúvala tabletku do pelechu... Postupom času sa ale zmierila s tým, že to bude musieť zožrať a hlavne, za touto povinnosťou išiel highlight dňa -  večera, resp. raňajky. A tak, keď sme položili tabletku pred ňu na zem, začala okolo nej poskakovať a drncať do nej ňufákom, akoby samu seba presviedčala, že to ozaj musí byť.

Zdarne sme teda prežili aj toto dobrodružstvo a po troch týždňoch bola Effie konečne zdravá ako rybička. A čo sa týka príčiny, podchladila sa zrejme niekedy, keď zaspala na studenej podlahe, kde sa chcela pôvodne v tom teple schladiť a zabudla sa odsamoregulovať. Odvtedy si ale ozaj dáva pozor, ako sedí na studenej zemi. Štýl-neštýl, keď je zima, radšej sedí ako gadžo, než by mala byť holým bruškom na zemi.