Začiatky socializácie

Dôležitou súčasťou výchovy budúceho vodiaceho psa je jeho socializácia. To znamená, navykať ho na všetky možné aj nemožné situácie a prostredia, a to hneď od malička. Vodiaci pes sa totiž nesmie zbytočne ničoho báť, dokonca ho nesmie ani nič nedôležité pri jeho práci rozptyľovať. No, ťažká to úloha veru na jedného psa...

V každom prípade sme sa ale tešili na to, ako nás bude Effie všade sprevádzať a ako to vlastne vôbec neovplyvní naše aktivity, keďže takýto špeciálny pes bude mať plus mínus umožnený vstup všade.

Preto sme neváhali a do procesu zvaného socializácia sme ju zapojili rovno v prvý deň - plynulo sme pokračovali v našom spoločenskom živote a zobrali sme ju so sebou na svadbu.

Effie zúčastňujúca sa svojej prvej svadby

Svadba sa konala vonku a bol august. O to príjemnejšie. Effie nejavila žiadne známky stresu, motala sa sem a tam a nakoniec zalomila zaslúženým spánkom, kašlajúc na celú veselicu.


Začali sme ale tušiť, že takéto šteňa je neuveriteľnou atrakciou pre ľudí, a to nielen ako "kočkolap".  Je prudkou konkurenciou pre všetky malé deti, ktoré súperia o pozornosť dospelých. Skúste si experiment - zoberte s kamoškou na ruky jedna 2 mesačného labradora a jedna malé dieťa a choďte na prechádzku. Tušíte, čo to spôsobí???? Takmer 100% ľudí, čo sa za vami otočia, povie "to je ale krásny psíík", prípadne doplnia "môžem ho pohladkať?". No čo vám budem hovoriť, tento experiment nerobte s vlastným dieťaťom, bolo by to na depresiu. Nechtiac som to odskúšala, samozrejme v úlohe "majiteľa" psa. Bolo to veľmi zaujímavé, priam zarážajúce. Mne samej sa malí psíkovia páčia, samozrejme, že sú zlatí, ale takúto búrlivú reakciu som nečakala.

Effie teda vláčime medzi ľudí, do obchodov, do MHD, všade možne. Pre názornosť priblížim typickú prechádzku po Auparku (Poluse, Avione,...) v období, keď mala Effie tak 3 mesiace. Každých 10 metrov je potrebná zastávka, lebo niekto chcel Effinku hladkať. Čo je celkom fajn, lebo ponáhľať sa aj tak nemalo veľmi zmysel. Na pleci mám totiž mega tašku a v nej potreby prvej pomoci - papierové útierky, misky, vodu vo fľaši, dávku granulí, hračku, deku, ktorou jej všade, kde sa dlhšie zdržíme, definujeme "niesto", antibakteriálny gel, handru na utieranie labiek, zásobník sáčkov na hovienka  a ešte aj zošitok s perom na zapisovanie časov kakania a cikania.

U mňa, čo aj tak nosím so sebou batožiny ako

Effie v Avione - no nepohladkajte ju!

na trojdňový výlet, to už bolo tak na hranici únosnosti. No a k tomu si pridajte fakt, že toto 3-mesačné stvoreníčko v tom čase nemohlo chodiť po schodoch. Viete čo to znamená? Áno, pred každým obrubníkom alebo schodíkmi sa zastaviť, zohnúť, zdvihnúť zo zeme a preložiť za prekážku. Pritom sa snažiť, aby tašky ostali na pleci a nezosypali sa psovi pri zdvíhaní na hlavu. No a občas ešte bonus - trošku si cvrknúť, lebo ešte nevie vydržať. Ale to nevadí, lebo ste pripravení  - šup tašku z pleca na zem a už vyťahujete bal obrúskov a utierate. Zároveň sa snažíte presvedčiť šťeňa, že má počkať a neťahať vás preč, lebo veď tu už nič zaujímavé nie je.

Moja pôvodná predstava, ako budem chodiť nerušene nakupovať aj s Effie, sa pomaličky rozplývala. Po prejdení jedného poschodia obchodného domu som bola vždy taká vyčerpaná, že sa mi do žiadneho obchodu nechcelo ani zabočiť. Nikdy som si nemyslela, že budem navštevovať takéto mekky konzumu s tým, že nevstúpim do jediného obchodu! Dokonca sme si museli časom pripomínať, že zasa by sme mali do nejakého shopping centra ísť.

Okrem búrlivých hladkacích reakcií som si samozrejme vypočula aj tie iné. Napríklad po prechádzke po Poluse, keď sme už víťazoslavne, tentokrát bez cvrknutia,  vychádzali von, za chrbtom mi niekto zareptal niečo na tému týrania zvierat. Nuž, hej, aj ja som sa na návštevy psov v nákupných centrách s tou pre nich nepríjemne šmykľavou dlážkou pozerala všelijako. Navyše, v tom veku Effie ešte nemala postroj s logom výcvikovej školy. Nemôžem im teda nič vyčítať. Skôr budem šíriť osvetu, že občas to potrebné ozaj je. A je asi otázne, či je psovi všeobecne lepšie samému doma alebo na vychádzke s pánom hoc aj v auparku. Ale, zase sme doma - všetko závisí od výchovy psa. A tá závisí od majiteľov.

A tak sa snažíme socializovať, kde sa len dá. Nie je to však úplne to isté, ako ísť na tie miesta bez psa, ako som si pôvodne predstavovala. Do obchodu na nákup chodíme celkom bežne, aj keď obvykle pri tom zatiaľ skoro vždy zabudnem polovicu vecí kúpiť:) Električka, autobus, trolejbus, všetko už má za sebou. Effie sa však tvári, že jej to je nejak jedno. Aspoň zatiaľ. V električke si kľudne zdriemne, na lanovke sa tvári, že je tam trochu nuda, keďže treba sedieť takmer bez pohnutia. Jediný sprievodný jav všetkých úkonov je jej kňučanie. Zistila, že dokáže vydávať zvuk a tak trénuje všade, kde sa dá. Iba tak, prípadne, keď sa jej čokoľvek trošku nepáči, alebo keď sa nudí. Keď sa k tomu pridá jej zdedené nešťastné čielko, razom získava výzor strááášne nešťastného psa, čo iba opäť pomáha získavať sympatie okolidúcich. No ale čo už, obsedieť musí vydržať. A vlastne jej to aj celkom ide, akurát si pri tom vždy trochu pofrfle.