Stále je na čom pracovať

Súčasťou výchovy budúceho vodiaceho psa je povinné navštevovanie "cvičákov" výcvikovej školy. Zo začiatku výchovy to na cvičáku vyzerá celkom veselo. Šteňatá idú od radosti z kože vyskočiť, že vidia svojich súrodencov, resp. iných psov. Závisí síce od povahy, niektorí sú flegmatickejší, niektorí introvertnejší a niektorí vzrušivejší, ale zvedaví sú všetci.  Celkovo sa to však nemôže, a to predovšetkým na cvičáku. Áno, je to ťažké. Priam veľmi ťažké, už len z toho dôvodu, že ide o niekoľkomesačné šteňatá. Aby som to ale uviedla na pravú mieru - spoločenský kontakt samozrejme môžu mať, dokonca musia - kvôli ich zdravému vývinu. Ale....musia sa vedieť ovládať. Ako budúci vodiaci psi, nech by šiel okolo sebeviac hravý a atraktívny kamarát, musia zachovať kamennú tvár.
Taktiež treba rozlišovať, a to hneď od útleho šteniatka, režim pracovný a režim "voľný". Pracovný režim nastane so zapnutím krátkeho vodidla a oblečením postroja, ktoré majú zatiaľ šteniatka iba také látkové s logom výcvikovej školy. Vtedy nie je dovolené žiadne rozptýlenie, a v tomto štádiu sa treba sústrediť iba na pána a prípadné povely. Režim "voľno" sa koná na dlhom flexi vodidle, prípadne na voľno. A voľno samozrejme neznamená totálnu anarchiu. Príkazy sa polúchajú tiež, no dovolené je správať sa ako pes:) - ňuchať, obzerať, explorovať.

Ako som spomenula na začiatku, veľa závisí od temperamentu psa. A Effie, tak tej sa temperamentu celkom ušlo. Tešivá je aj za dvoch. Ani nie že by bola veľký maznáčik. Trocha sa nechá poškrabkať, pohladkať, ale odtiaľ potiaľ. Ale keď zbadá nejakého známeho človeka, alebo iného psa, ktorý ešte nebodaj aj opätuje hravé signály, tak ukľudniť ju je vcelku problém. Ale, musí sa to naučiť. Hlavne preto, že bude raz snáď vodiaci pes, ale tiež aj preto, že ani ako bežný pes by nemala ohluchnúť v prípade, že ju čosi zaujme. Keďže táto jej črta bola jasná hneď od začiatku, museli sme začať s ukľudňovaním veľmi skoro.

Od radosti naježená Effie sa chce zoznamovať

Tak napríklad, keď ledva obsedela na mieste v prípade, že sa jeden z nás k nej blížil, museli sme trénovať prístup krok po kroku a za každým krokom počkať, kým sa ukľudní. A vyhýbať sa očnému kontaktu, lebo to ju môže iba stimulovať. A rovnako v prípade psov. Effie so svojím stretávacím štýlom labami vpred odplašila nejedného psa, či už malého, ktorý sa radšej dekoval v strachu preč, alebo veľkého, ktorý len prevrátil oči, že zas ho ide nejaké šteňa otravovať. Takže takto by to nešlo.
A preto, v prípade, že sme v režime voľno, trénujeme pomalý príchod ku psom. Je to oveľa ťažšie než prejsť okolo v pracovnom režime.  To sa Effie naučila celkom rýchlo. Keď sa povie nie, tak si síce kamaráta trochu poobzerá z diaľky, ale tam to končí. No držať na uzde radosť s vedomím, že sa ideme oňuchať, či pohrať, to je tažký oriešok. Raz darmo, zlatá stredná cesta je zrejme tá najťažšia aj pre psa:) A stále je na čom pracovať
Táto úloha je dosť rozporuplná aj z pohľadu vychovávateľa. Predstavte si, že sa blížite k tomu krásnemu natešenému psovi, samozrejme, že sa tešíte tiež, no nesmiete sa vítať nijako bujaro a musíte brzdiť akékoľvek extrémne prejavy radosti, nech by vám akokoľvek lichotili a tešili vás. Zároveň aj tie mierne prejavy musíte chvíľu odložiť, aby sa prejavili až na povel. Akurát, že vy máte voči psovi aspoň tu výhodu, že načasovanie povelu je vo vašich rukách...No, je to celkom pekná škola sebaovládania.
Nesmie sa takisto vyskakovať na ľudí, alebo nábytok, oňuchávať tašky a iné veci, čo majú ľudia v rukách,  ťahať deti za šály a všetky tieto zaujímavé veci, ktoré by mohli obťažovať iných, ale HLAVNE, ak by to bolo povolené, mohlo by to odpútavať pozornosť psa od práce. Je to dlhodobá úloha a je možné, že pre Effie vďaka jej spontánnej tešivosti  to je aj jedna z najťažších úloh.

Presne tu sedáva a kňučí:)

Ďalšia z vecí, ktoré nejako neodmysliteľne patria k Effie, je jej kňučanie. Spočiatku sme si to spájali s tým, že sa pýta von. Chodenie na záchod ako také sa vyriešilo veľmi rýchlo. V noci vydrží pekne aj 7-8 hodín a keď je náhodou výnimočná situácia, začne sa dožadovať pozornosti. Práve kňučaním. Vraj to majú v rodine:) Kňučí jej mama, kňučia jej súrodenci. Mali sme možnosť vidieť to na vlastné oči na spoločnom cvičáku. Hotový koncert. Ale čo s tým?? Zakazovať jej to úplne nie je možné, aby sa zasa nebála dať najavo nejaký problém. Ale aby si zvykla kňučať zakaždým, keď sa jej niečo nepáči alebo sa nudí, to tiež nie je v poriadku. Skúšame ju zahriaknuť. Občas to zafunguje, Effie sa otočí chrbtom a kľudne si pospí. Skúšame to aj ignorovať. Toto funguje trochu menej a je to náročné:). Pravdou je, že občas sa nakoniec ukáže, že ozaj mala nejaký problém, typu boľavé bruško a nasledujúcu hnačku, alebo neobvykle skoro treba zasa cikať. Ale občas si vykňučí vychádzku, vyjdeme von a ona nič, skôr ju zaujímajú paličky a šišky, než si spomenie, že by mohla napríklad aj cikať. A niekedy ju kňučanie spontánne po pol hodine prestane baviť, buchne sa do pelechu a v kľude spí ešte 2 hodiny...no kto sa v tom má vyznať!

Najnovšie odlišujeme, či kňučí iba tak, alebo či javí aj známky nekľudu a dychčí s vyplazeným jazykom. No ako poznám Effie, čoskoro to prekukne a zas budeme na začiatku....
Uvidíme, či sa tieto veci časom upravia, či už spontánne, alebo vďaka nášmu pôsobeniu,  čo asi bude ťažké určiť.  Snažiť sa však neprestaneme.