Vstup so psom zakázaný

Určite to všetci poznáte, veľa miest v našom okolí je označených tabuľkou Zákaz vstupu so psom. Veľmi všeobecný zákaz, všakže. Napríklad v susednom Rakúsku sú tieto tabule predsa len trošku špecifickejšie, aj keď tiež nie všade, kde k zákazu pridávajú informáciu "okrem vodiacich a asistenčných psov".

Ono zákon u nás stanovuje výnimky, napríklad aj pre vodiaceho psa, prípadne pre psa v službe, avšak taký budúci vodiaci pes vo výchove, alebo vo výcviku to má trošku komplikovanejšie. Keďže nesprevádza žiadneho nevidiaceho, zákon na neho akosi nemyslel. Ale, vodiaci pes sa samozrejme vodiacim nenarodí, celé sa to musí niekde naučiť, takže veľa zo "zakázaných" miest by si rád pozrel aj predtým, než tam pôjde naostro.

Všetko je to, tak ako vždy, o ľuďoch, ich vzájomnom pochopení a ochote. To, že sa ľudia delia na tých, ktorí psov milujú a tých, ktorí sa na nich pozerajú cez prsty, nech už je to z akýchkoľvek osobných  dôvodov, sme zistili hneď na začiatku našej psej púte. Iná vec však je podporovať alebo naopak stavať bariéry v ich výcviku na špeciálne úlohy pre pomoc ľuďom.

Ide sa trénovať

Ako nám bolo od začiatku prízvukované, najdôležitejšia súčasť základnej výchovy šteňaťa je jeho socializácia. Aby v dospelosti pri práci netrpel strachom z neznámych prostredí, hlukov, podnetov. Čím skôr sa s tým začne, tým lepšie. Preto sme Effie plánovali brávať so sebou úplne všade. Kam všade nás však pustili, mnohokrát záviselo naozaj iba na dobrej vôli tej-ktorej prevádzky, či už SBS-kára alebo vedúceho predajne. Ako vychovávatelia sme mali aj preukaz, potvrdzujúci, že ide o psíka z Výcvikovej školy Únie nevidiacich a že my máme na starosti jeho výchovu. Nie vždy však argumentácia prebiehala úplne hladko, hoci je fakt, že preukaz bolo treba vytiahnuť presne jedenkrát za celú dobu.

Prvým argumentom vždy bolo, že veď pes nesprevádza žiadneho nevidiaceho. Po vysvetlení situácie, mnohokrát nás pustili, viac alebo menej ochotne. Áno, viem, je to niečo, čo si berú na vlastné triko a aj sme si vypočuli protiargumenty s obavami, že niekto na nich zavolá hygienikov (obvykle v supermarketoch). To je fakt, nikdy neviete, koho máte v predajni a ľudia vedia byť všelijakí. Hoci Effie vždy do akýchkoľvek zariadení nosila postroj, pohoršený zákazník si to nemusí ani všimnúť. Proste vidí psa a ten tu nemá čo robiť. No z reakcií prevažovali vždy tie pozitívne.  Hoci aj predavači - najskôr prejavovali opatrnosť, či tam vôbec máme čo robiť, no po vysvetlení, že nás dnu vpustili zodpovední, nechali prejaviť emócie a Effinku vyškrabkali alebo sa aspoň čo to o nej povypytovali.

 

Effie v Ikea

Postup bol vždy rovnaký. Pred vstupom do prevádzky sme hľadali niekoho zodpovedného - či už SBSkára alebo predavača, aby sme sa uistili, či môžeme. Boli však prípady, kedy naozaj nebol nikto v dohľadne, tak sme jednoducho vstúpili. To si ale takmer vždy vykoledovalo reakcie, čo je však zaujímavé, už dopredu nahnevané, napríklad "pani, ten pes???".

Tak napríklad supermarkety. Musím pochváliť najmä Tesco vďaka ich veľmi profesionálnemu prístupu. Vôbec neriešili prečo, ako a tak ďalej, SBSskár pri vstupe do predajne jednoducho do vysielačky nahlásil, že vpúšťa vodiaceho psa a bolo. Predavači sa už po nejakej dobe iba pristavovali, že či ešte cvičíme, a aké sú pokroky. Menej presvedčivý priebeh bol v menších obchodoch, kde mali občas podmienku, že psa musím niesť na rukách, prípadne v taške (to bolo ešte počas šteniatkovského obdobia samozrejme), alebo komentár, že "no dobre, ja to nejako vysvetlím, keby mal niekto niečo proti". Na viacerých miestach sme na  otázku, či môžeme vojsť so psom, dostali dosť búrlivú zápornú odpoveď, no po vysvetlení, že ide o budúceho vodiaceho psa, nás pustili s komentárom, že máme rovno povedať, že ide o vodiaceho. Ten apriórny negativizmus m vždy trošku zarazil, ale je pravda, že neviem, aké skúsenosti s najiteľmi psov môžu títo ľudia mať.

Čo sa týka reštaurácií, Effie sa stala zbehlou vo vyvaľovaní sa pod stolom:) Vlastne sa nám nestalo ani raz, že by nás nechceli pustiť dnu. Občas nám síce určili, kde by bolo najlepšie sedieť, aby sme neboli veľmi na očiach, ale inak sme sa stretli iba s pozitívnym prístupom, dokonca nám nosili v mištičke pre Effie aj vodu. Aj zákon o ochrane verejného zdravia hovorí o tom, že do priestorov stravovania vodiace psy môžu, častokrát však slovo vodiaci pes nebolo treba ani spomenúť. Musím teda s veľkou radosťou skonštatovať, že slovenské reštaurácie sú ku psom veľmi priateľské. A neraz sa nám stalo, že Effie nebola jediným psom v reštaurácii.

Múzeum a matematika hrou

Effie však bola napríklad aj v ZOO. Bežné psy majú vstup zakázaný, no Effie dnu pustili, samozrejme po skontrolovaní, či je poriadne zaočkovaná. Bol to neuveriteľný zážitok, ako zvieratká reagovali na psa. Mali sme záujem navštíviť aj viedenskú ZOO, no tam nám dopredu povedali, že pes vo výcviku povolený vstup nemá. Obvykle sme sa totiž pri netradičných miestach snažili túto výnimku vybaviť dopredu, či už telefonicky alebo mailom, nech predídeme zbytočným nedorozumeniam.

Aby Effie netrpela nedostatkom kultúry, navštívila aj  Slovenské národné múzeum. Taktiež nás pustili bez väčších problémov. Rozmýšľali sme aj nad kinom, no neboli sme si istí, či to má zmysel. Neskôr sme sa však dozvedeli, že minimálne niektorí nevidiaci naozaj chodia aj do kina, obvykle s niekým, kto im film komentuje.

Effie si zažila aj návštevu lekára, dokonca aj prednášky na vysokej škole, kde sme sa stretli iba s pozitívnymi reakciami, hoci práve prechádzala svojim kňučiacim obdobím. Čo sa týka bežných obchodov so sortimentom iným ako sú potraviny, problémy boli minimálne. Obuv, oblečenie, kníhkupectvo, nábytok, lekáreň, pošta, banka všetko prebiehalo viac menej hladko, sem tam s nejakým zádrhelom.  Prekvapením bola polícia a oddelenie dokladov, kde mal pán strážnik dosť veľké námietky, no napokon nás, zbavujúc sa zodpovednosti, pustil dnu:) V takýchto prípadoch nás, práveže paradoxne, čakali od konkrétnych pracovníkov už iba samé milé reakcie. 

Smutnou kapitolou je však prístup zamestnávateľov, aj keď česť výnimkám. Keďže som mala samostatnú kanceláriu pár metrov od vstupu do budovy okolo ktorej bolo veľa trávnatých plôch, začala som brávať Effie do práce. Po čase mi však vedenie nosiť psa do práce zakázalo, napriek formálnej žiadosti s presným popísaním konkrétnej situácie, konkrétneho psa a s ubezpečením, že po psovi nebudú ostávať v okolí žiadne exkrementy. Dôvodom boli obavy, že by niekto mohol mať niečo proti, a že potom by si navyše chceli do práce začať nosiť zvieratá všetci. Keď na argument, že tento pes je špeciálny a musí sa naučiť existovať v akomkoľvek prostredí s človekom počas jeho pracovnej doby dostanete odpoveď, že ale tu sa to učiť nebude, asi debata skončila. Áno, každý má právo rozhodnúť o svojej firme ako chce....zamestnávateľ je to však už našťastie bývalý:) Z rozprávania iných vychovávateľov však viem, že sa dajú vytvoriť podmienky pre budúcho vodiaceho psa dokonca aj v prostredí bežného openspace, hoci stále je to zatiaľ výnimka než pravidlo.

Celkovo môžeme z našich vlastných skúseností povedať, že hoci povedomie nie je veľmi veľké, ľudia si nakoniec dajú vo väčšine prípadov povedať. Možno sme mali šťastie, ale pevne verím, že to nie je iba tým.Vlastne neúspech sme v bežných zariadeniach zažili iba jeden a to bola návšteva predajne v pekárni. Nepodarilo sa nám však komunikovať priamo s vedúcim, ktorý by možno rozhodol nakoniec predsa len v náš prospech. Rozumiem, že paušálnym povolením vstupu pre psov by bral na seba asi podnikateľ dosť veľké riziko, ale minimálne vodiacim psom vo výchove či výcviku by to umožnené byť malo. Nevedomosť však zodpovedným nijako nezazlievam, sama som o problematike ešte pred rokom nevedela vôbec nič.

Len pre doplnenie, ak vás zaujíma, ako je to so situáciou s už reálnymi vodiacimi psami, výcviková škola robila prieskum v 150 prevádzkach na Slovensku. Výsledky sú zhrnuté v tejto správe.